Dopravné podniky - všeobecné informácie
Vznik dopravných podnikov môžeme rozdeliť do niekoľkých období. Prvé sa začalo niekedy koncom 19-eho storočia, kedy sa začali objavovať prvé zárodky hromadnej dopravy. Prvým dopravným prostriedkom hromadnej dopravy osôb, ktorý sa objavil v uliciach našich miest bola pouličná dráha. Na počiatku to bola tzv. „animálna trakcia“, kedy boli vozne ťahané koňmi, neskôr kone nahradili parné lokomotívy, ktoré nakoniec vytlačila električka, aj keď nie všade sa objavili všetky trakcie. Začiatkom dvadsiateho storočia sa objavili prvé trolejbusy a približne v tom období sa objavili aj prvé autobusy.
Podniky boli takmer bez výnimky v súkromných rukách podnikateľov, ktorí ponúkli mestu najlepšie podmienky. Zväčša mali za sebou bohatých akcionárov – banky, alebo firmy vyrábajúce vozidlá, ktoré v investícii videli návratnosť vo forme zákaziek. Rozhodnutia záviseli nielen od mesta, ale aj od ministerstva dopravy, ktoré vydávalo licencie.
Zatiaľ čo električky zväčša prosperovali, premávka autobusov a trolejbusov sa začiatkom 20-eho storočia borila s veľkými problémami. Boli nimi hlavne vysoké náklady a zlý stav ciest, ale aj častá poruchovosť. Až v dvadsiatych a tridsiatych rokoch sa stali autobusy adekvátnym doplnkom dopravy, hlavne pre možnosť zmeny trasy v súvislosti s dopytom. Zároveň bola o autobusovú dopravu rozšírená pôsobnosť vtedajších ČSD a v mnohých mestách si zakladali koncesované linky drobní podnikatelia.
Hlavne v tridsiatych rokoch prišla kríza, ktorá so sebou priniesla pokles dopytu po preprave a zároveň zvýšenie nákladov. Nedostatok a vysoká cena benzínu dohnala podniky k obmedzovaniu autobusovej dopravy a hľadaniu alternatívnych zdrojov. Ako pohon sa využíval svietiplyn, drevo a opäť sa oprášila koncepcia trolejbusov. Koncom tridsiatych rokov sa objavili prvé autobusy s dieselovými motormi. V tomto čase mnohí podnikatelia nedokázali plniť svoje záväzky k mestám a mnoho podnikov prešlo do správy miest ako komunálne podniky.
Počas vojny došlo k opätovnej kríze, nedostatok bol nielen pohonných hmôt, ale na prídel boli aj pneumatiky a ďalší materiál. Do vojny odchádzal odborný personál. Po vojne bola väčšina podnikov v zlom stave. Po roku 1949 a neskôr sa mnohé podniky pretransformovali v súčasti ČSAD (Česko-Slovenskej Automobilovej Dopravy), ktorá vznikla odštiepením autobusovej dopravy od ČSD s pridružením znárodneného majetku podnikateľov. Ako dopravné podniky ostali v podstate len tie, ktoré prevádzkovali trolejbusovú alebo električkovú dopravu. Tieto sa stali mestskými podnikmi, riadenými z mesta, zatiaľčo podniky ČSAD boli súčasťou veľkého celku, ktorý ich riadil. Neskôr sa toto pravidlo porušilo – napr. závod ČSAD Banská Bystrica prevádzkoval trolejbusy, závod ČSAD Karlovy Vary zase pozemnú lanovku. Išlo však skôr o výnimky potvrdzujúce pravidlo.
Po roku 1989 sa podniky začali transformovať, väčšinou skončili ako akciové spoločnosti vlastnené mestom.
Podniky boli takmer bez výnimky v súkromných rukách podnikateľov, ktorí ponúkli mestu najlepšie podmienky. Zväčša mali za sebou bohatých akcionárov – banky, alebo firmy vyrábajúce vozidlá, ktoré v investícii videli návratnosť vo forme zákaziek. Rozhodnutia záviseli nielen od mesta, ale aj od ministerstva dopravy, ktoré vydávalo licencie.
Zatiaľ čo električky zväčša prosperovali, premávka autobusov a trolejbusov sa začiatkom 20-eho storočia borila s veľkými problémami. Boli nimi hlavne vysoké náklady a zlý stav ciest, ale aj častá poruchovosť. Až v dvadsiatych a tridsiatych rokoch sa stali autobusy adekvátnym doplnkom dopravy, hlavne pre možnosť zmeny trasy v súvislosti s dopytom. Zároveň bola o autobusovú dopravu rozšírená pôsobnosť vtedajších ČSD a v mnohých mestách si zakladali koncesované linky drobní podnikatelia.
Hlavne v tridsiatych rokoch prišla kríza, ktorá so sebou priniesla pokles dopytu po preprave a zároveň zvýšenie nákladov. Nedostatok a vysoká cena benzínu dohnala podniky k obmedzovaniu autobusovej dopravy a hľadaniu alternatívnych zdrojov. Ako pohon sa využíval svietiplyn, drevo a opäť sa oprášila koncepcia trolejbusov. Koncom tridsiatych rokov sa objavili prvé autobusy s dieselovými motormi. V tomto čase mnohí podnikatelia nedokázali plniť svoje záväzky k mestám a mnoho podnikov prešlo do správy miest ako komunálne podniky.
Počas vojny došlo k opätovnej kríze, nedostatok bol nielen pohonných hmôt, ale na prídel boli aj pneumatiky a ďalší materiál. Do vojny odchádzal odborný personál. Po vojne bola väčšina podnikov v zlom stave. Po roku 1949 a neskôr sa mnohé podniky pretransformovali v súčasti ČSAD (Česko-Slovenskej Automobilovej Dopravy), ktorá vznikla odštiepením autobusovej dopravy od ČSD s pridružením znárodneného majetku podnikateľov. Ako dopravné podniky ostali v podstate len tie, ktoré prevádzkovali trolejbusovú alebo električkovú dopravu. Tieto sa stali mestskými podnikmi, riadenými z mesta, zatiaľčo podniky ČSAD boli súčasťou veľkého celku, ktorý ich riadil. Neskôr sa toto pravidlo porušilo – napr. závod ČSAD Banská Bystrica prevádzkoval trolejbusy, závod ČSAD Karlovy Vary zase pozemnú lanovku. Išlo však skôr o výnimky potvrdzujúce pravidlo.
Po roku 1989 sa podniky začali transformovať, väčšinou skončili ako akciové spoločnosti vlastnené mestom.
